Náročné obdobie, ktoré sme prežívali v poslednom období, prinieslo mnoho zmien, na ktoré sme si museli v záujme ochrany vlastného zdravia zvyknúť. Niektorí mali možnosť tráviť viac času so svojimi blízkymi doma, no s mnohými našimi blízkymi a priateľmi sme sa nemohli stretnúť. Nedostatok kontaktov sa mnohí snažili nahradiť stretnutiami vo virtuálnom priestore. Máme však mnoho ľudí, ktorí takúto možnosť nemali a stále nemajú. Myslíme na nich, ako sa cítia ľudia, ktorí môžu vidieť svojich blízkych len cez zavreté okno? Počuť ich hlas len na diaľku. Na tých, ktorí sú osamelí.
Mládež z Komunitného centra v Klenovci, ktorá si z vlastnej skúsenosti uvedomuje, čo znamená prerušiť osobné kontakty so spolužiakmi, priateľmi sa v spolupráci so sociálnymi pracovníčkami rozhodla potešiť starších ľudí z miestneho zariadenia sociálnych služieb. Svojím „malým“ projektom „Napíš list – poteš človeka“ sa ozvali obyvateľom zariadenia a poslali im pár viet s „veľkým“ posolstvom. Ja som mal príležitosť byť pri tom, ako si adresáti otvárali obálky so slovami, ktoré ich srdečne pozdravili a navrhovali im priateľstvo a písomný kontakt.
„Tento projekt vznikol úplne spontánne s cieľom vzbudiť u mladých záujem o získanie nových informácií od ľudí, ktorí toho veľa prežili a môžu sa s nimi podeliť o svoje vedomosti, zatiaľ len prostredníctvom písmeniek. A na druhej strane sme chceli takouto formou pomôcť prekonať sociálnu izoláciu ľudí, napríklad v domovoch poskytujúcich sociálne služby. Naši „velkáči“ – skupinka mladých ľudí, mali záujem vyskúšať si niečo nové a preto sme im navrhli, či by boli ochotní písať si. Možno ich prvý dojem bol, že snáď sms alebo niečo na sociálnych sieťach, no vzápätí sme im oznámili, že by bolo fajn keby začali písať obyčajné listy, perom na papier a pre ľudí, ktorí sú od nich starší. A tak si sadli a napísali prvé kontaktné listy, ktoré sme spolu s nimi odniesli, zatiaľ len k vstupným dverám a prebrala ich pani riaditeľka, nakoľko ešte stále neboli povolené návštevy.“ (Sociálne pracovníčky Komunitného centra v Klenovci).
Od začiatku spoločnej písomnej komunikácie sme spoločne so sociálnymi pracovníčkami z komunitného centra, uvažovali nad spoločných stretnutím. Cieľom spoločného stretnutia bolo premeniť životné príbehy, ktoré sa skrývajú zapísané v listoch na stretnutie s konkrétnym človekom. Vďaka zlepšujúcej sa pandemickej situácii sa nám to koncom júla podarilo. Témou bol „Môj rodný dom“, v rámci reminiscencie rozprávali seniori o svojom detstve, o mieste kde žili počas svojho detstva. Mladí ľudia z komunitného centra ich spomienky zachytili na plátno vo forme obrazu. Výsledkom spoločného stretnutia bolo päť krásnych spoločných malieb, ktoré sú v súčasnosti vystavené v spoločenskej miestnosti Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb Klenovec.
Ak Vás inšpiroval nápad mládeže a sociálnych pracovníčok z Komunitného centra v Klenovci, vezmite kúsok papiera a napíšte pár slov. Práve Vaše slová si možno nájdu adresáta, ktorého potešia.
Erik Šatara, doktorand Ústavu romologických štúdií